Kvalifikáciu považujeme za absolútne minimum. Keď sa sezóna začne, pozornosť sa upriamuje na miesto konania finále a začínajú sa sny o tom, že sa meno tohto mesta pridá k zoznamu miest ako Rím, Paríž, Londýn, Istanbul a Madrid.
Aj keď sa táto ambícia často zdá byť príliš smelá, v tejto sezóne by ďalšie mesto nebolo potrebné. Opäť sa vynára Estadio Metropolitano. Jeho majitelia, Atlético Madrid, zavítajú v stredu večer na Anfield, keď sa začne ligová fáza.
Predtým, než budem pokračovať v prepise tohto zaujímavého pohľadu na futbalovatý svet oblečeného očami farieb, predstáv fanúšikov Liverpool FC, keďže je to aj preview, tak napíšem prepokladanú zostavu Reds, ktorú si podľa mňa zvolí v utorok večer Andoni Iraola:
Liverpool (4-2-3-1): Becker, Ronald Araujo, Jeremy Jacquet, Virgil van Dijk, Milos Kerkez, Dominik Szoboszlai, Alexis Mac Allister, Florian Wirtz, Cody Gakpo, Alexander Isak, Bradley Barcola.
Atlético Madrid (4-4-2): Oblak; Llorente, Marc Pubill, Hancko, Grimaldo; Simeone, Barrios, Hjulmand, Lookman; Lee, Alex Baena
Očakáva sa, že Atlético Madrid nastúpi proti Liverpoolu vo svojej najznámejšej formácii 4-4-2. Jan Oblak bude chrániť bránku za Marcosom Llorentem, Marcom Pubillom, Davidom Hanckom a Alejandrom Grimaldom, pričom Hancko ako ľavý obranca dodáva obrannej línii v súčasnosti najväčšiu autoritu.
Stred poľa by mali obsadiť Morten Hjulmand a Pablo Barrios, zatiaľ čo Ademola Lookman a Giuliano Simeone budú hrať na krídlach. Alex Baena a Lee Kang-in doplnia útočnú dvojicu, čím Atlético získa dvoch hráčov schopných zamestnávať stredných obrancov Liverpoolu, namiesto toho, aby jeden útočník zostal izolovaný.
Hancko, Hjulmand, Lookman, Llorente, Pubill, Barrios a Lee sa všetci dostávajú do zostavy vďaka svojej silnej forme z posledného obdobia, čo dáva predpokladanej základnej jedenástke Atlética stabilný charakter napriek poslednej prehre. Sørloth je mimo hry pre zranenie, zatiaľ čo Arnau Ortiz má stop. Prvá absencia obmedzuje možnosti na pozícii dvoch útočníkov; druhá vylučuje ďalšiu voľbu v kádri, takže zvolená dvojica má osobitný význam.
Toľko k predzápasovému predstaveniu, čo je bežné písať, ja radšej budem pokračovať slovami Christa Smitha.(zas som ukradol pre nás zaujímavý predzápasový postreh).
V septembri 2001 bol Európsky pohár pre mnohých mladých „Reds“ neznámym územím; pre tých z nás, ktorí sa ešte nenarodili alebo boli príliš malí na to, aby si tú slávu pamätali. Po vylúčení sme sa museli uspokojiť s omrvinkami od liverpoolských tímov z 90. rokov, ktorých európske neúspechy pripomínali skôr seriál „Inbetweeners“ ako „Invincibles“.
V ére, keď ste sa nemohli zúčastniť turnaja pomenovaného po šampiónoch, ak ste skončili nižšie ako na šiestom mieste, sme šestnásť rokov sedeli mimo najväčšieho javiska – nútení sledovať, ako nové generácie predvádzajú „príjemné večery v Barcelone“.
Pre nás, mileniálov, boli legendárne kontinentálne úspechy Liverpoolu len okienkom do minulosti, cez ktoré sme nazerali cez červeno-biele kockované závesy. Tie štyri víťazstvá v Európskom pohári za osem rokov boli príbehy, ktoré rozprávali iní, z ktorých sme čerpali určitú odrazenú hrdosť.
Preto bolo zabezpečenie postupu tímom Gérarda Houlliera v posledný deň sezóny 2000/2001 na rovnakej úrovni ako tri trofeje, ktoré jeho tím získal. Konečne sme mali pocit, že nastal náš čas.
Liverpool sa vrátil do Európskeho pohára na Anfielde. Moderný, kozmopolitný a na vzostupe. Bol to vôbec prvý zápas klubu v preformátovanej Lige majstrov UEFA. S novým názvom, novým formátom turnaja a vlastnou orchestrálnou vstupnou hudbou, ktorá sa stala symbolom statusu pre ostatné kluby, ktoré sa nám vysmievali skandovaním „Štvrtkové večery, Channel Five“.
Teraz tu bol špeciálny nový dres so štyrmi zlatými hviezdami nad zlatým erbom a novou nášivkou na rukáve. Steven Gerrard, vtedy 21-ročný, sa posúval na vyššiu úroveň štyri roky pred udalosťami v Istanbule; dnes je toto meno s ním tak úzko spojené, že by sa k nemu rovnako dobre mohla pridať spojovník.
Akési „návrat domov“ sa malo začať 11. septembra 2001. Tento týždeň je to dvadsaťpäť rokov. Dnes je zápas Liverpool – Boavista významný len ako udalosť v pozadí, keď sa ľudia pýtajú, kde ste vtedy boli.
Pred týždňom, ráno po zápase Nemecko – Liverpool (1:5), som sa presťahoval do mesta na univerzitu. Ako 19-ročný som nebol svetaznalý ani skúsený. Stále som bol chránené dieťa z vidieckej dediny. Cítil som sa ohromený a nasledujúce ráno som sa na asi hodinu uchýlil na juh, do útechy kopcov Shropshire. Len na pár dní, pred začiatkom prednášok. Asi som ešte nebol celkom pripravený na to, že sa mi zmení svet.
O týždeň neskôr sa zmenil svet všetkým.
Nasledujúce utorňajšie ráno prišla moja mama, aby so mnou strávila deň a neskôr večer sa zúčastnila zápasu. Trochu známosti a rutiny. Veď práve to bol motivujúci faktor, ktorý ma do Liverpoolu vôbec priviedol.
Po návšteve veľtrhu pre prvákov na LJMU sme sa vrátili do môjho nového študentského ubytovania v Hatton Garden a zapli sme televíziu na Sky News. V momente, keď som vybaľoval nákup potravín, narazilo druhé lietadlo do Svetového obchodného centra. Historická udalosť prerušila každodenný život.
Zvyšok popoludnia sme strávili v napätí a takmer sme nemysleli na vôbec prvý zápas Liverpoolu v Lige majstrov proti portugalskému tímu, ktorého odohranie sa teraz zdalo veľmi nepravdepodobné. Nie že by na tom záležalo.
Len o štyri roky skôr bol zápas proti Newcastlu na Anfielde z úcty odložený po národnej tragédii, takže európsky futbal by sa určite tiež zastavil, vzhľadom na hustú hmlu neistoty ohľadom toho, čo sa stalo v Spojených štátoch amerických len pár hodín predtým?
Dnes by sa takéto masové zhromaždenia z opatrnosti aj zo slušnosti určite odložili. Predpokladám, že toto je len jeden z nespočetných spôsobov, akými 11. september zmenil spôsob, akým fungujeme na Západe. Ako fanúšikovia „Reds“ sme si na tragédie zvykli, ale táto udalosť vyvolala širšie spoločenské uvedomenie si toho najhoršieho, čo sa môže stať. 11. september narušil predstavu o tom, že niečo také je nemožné.
Dnes máme registrované identifikačné karty fanúšikov, detektory kovov, zákaz vnášania tašiek a klub vynakladá obrovské úsilie, aby presne vedel, kto sedí na každom mieste pri každom zápase. Samozrejme, sú za tým komerčné dôvody, ale tieto opatrenia boli zavedené z bezpečnostných dôvodov a prijaté práve kvôli tomuto širšiemu spoločenskému uvedomeniu si toho najhoršieho, čo sa môže stať.
Ron Gilligan, 43-ročný fanúšik Evertonu a otec troch detí z Kirkby, ktorý pracoval na 103. poschodí v Severnej veži, je jedným z takmer 3 000 ľudí, ktorých si tento týždeň, štvrťstoročie po udalosti, uctíme.
Na ten večer si jasne spomínam na nezvyčajné ticho v okolí Anfieldu – dokonca aj po 18. hodine. Boli ľudia jednoducho príliš prilepení k televízii, aby vyšli z domu, alebo si to ešte dvakrát rozmysleli, či vôbec majú ísť? Tú desivú atmosféru dopĺňal zvláštny oranžový odtieň septembrového západu slnka. Nie som si istý, prečo si pamätám práve tento detail, ale bol to ten typ večera, keď – keď sme stáli chrbtom k západu slnka zo strany Kop End – vrhali žiarivé farby na obzor smerom na severovýchod. Časť Anfield Road je teraz príliš vysoká, takže to už vlastne nevidíme.
Portugalský tím skóroval už v tretej minúte vďaka brazílskemu útočníkovi Silvovi. On aj jeho spoluhráči to oslavovali s veľkou radosťou, bez najmenšieho náznaku taktnosti. Michael Owen vyrovnal svojím typickým zatočeným kopom pritom nie podľa príručiek, po svojom, otvoreným telom do pravého horného rohu brány. Skok a úder do vzduchu. Objatie od Dannyho Murpha a späť na polovicu ihriska. A to bolo v podstate všetko. 1:1. Boavista vraj dostala sedem žltých kariet, ale koho to vlastne zaujímalo?
Bolo to ďaleko od slávnosti, ktorú sme si predstavovali minulý máj, keď nám šibalský Robbie Fowler nožnicovým kopom na štadióne The Valley zabezpečil návrat medzi elitu a odštartoval leto plné veľkých očakávaní.
Bola to lekcia, že väčšina vecí, ktoré považujeme za také dôležité, môže rýchlo vyblednúť.
Stále je záhadou, prečo sa tento zápas vôbec odohral, ale UEFA sa zmierila s realitou (alebo jednoducho vypočula kritiku) a zrušila zápasy nasledujúceho večera.
„Bolo to rozumné rozhodnutie – ktoré malo byť prijaté už v utorok,“ povedal generálny riaditeľ Fiorentiny Luciano Luna. Peter Kenyon z Manchestru United dodal: „V kontexte futbalového zápasu a rozsahu toho, čo sa stalo, je zrušenie irelevantné.“
V ten utorok sa do Ligy majstrov vrátila aj AS Rím. Chýbali sedemnásť rokov a v tejto súťaži nehrali od roku 1984, kedy na tom istom štadióne prehrali s nami na domácej pôde. 11. septembra prehrali 2:1 s neskorším víťazom Realom Madrid. Je zaujímavé, ako sa takéto veci zvyčajne vyvíjajú.
Liverpool a Roma sa samozrejme stretli po Novom roku v slávnu noc, keď sa Gérard Houllier vrátil na lavičku. S odkazom na večer 11. septembra, len mesiac predtým, ako sa jeho vlastný život ocitol v smrteľnom ohrození, Gérard povedal:
„Ak nemáte tú motiváciu a túžbu vyhrať zápas, nemá veľký zmysel hrať. Na konci večera jeden novinár napísal, že remíza bola správnym výsledkom, pretože nikto by nechcel oslavovať. Súhlasil som s tým. Nikto nemal srdce na oslavu.“
Chris Smith@homeiswhere – Always Liverpool
